Ako som stretla Malého princa. Takmer.

Autor: Katarína Onačillová | 4.8.2012 o 13:18 | (upravené 3.10.2012 o 22:06) Karma článku: 7,11 | Prečítané:  783x

,, Vnímanie, pozorovanie, opis,"  vtĺkal nám oduševnene do hláv v prvom ročníku na gymnáziu profesor slovenčiny postupnosť vedúcu k správnemu opisu. Napriek tomu, že teoretický postup som si zapamätala rýchlo, v praxi som si dlhý čas zvykla toto poradie zamieňať. Alebo som väčšinou len opisovala bez toho, aby som dostatočne pozorovala. A to malo často takmer tragické následky. Lenže to bolo vtedy. Odvtedy prešli už takmer štyri roky a ja dnes s potešením môžem vyhlásiť, že sa na tom nič nezmenilo.

A tak som nedávno stála na košickej autobusovej stanici a čakala na autobus domov. Bolo pekelne horúco. Na svoju obhajobu dodám, že asi tak ako vtedy, keď Exupéryho postihla na Sahare porucha motora. Tam niekde medzi horami piesku, keď mu dochádzala voda a on celú tú vec zobral s nadhľadom. Povedal si, že sa mu buď podarí opraviť motor alebo zomrie. Buď- alebo. Vždy sú aspoň dve možnosti. A keď tam potom stretol Malého princa pochopil, že existujú aj viac ako len tie dve možnosti.

V jednoduchosti zhrnuté- keď pripeká, mozgové bunky sú natoľko oťapené, že odmietajú prijímať podnety z okolia tak, ako im prikazujú zmysly. Inak to vtedy nebolo ani so mnou. A práve vtedy, keď slnko pripekalo tak, že asfalt na ceste sa topil a vzduch sa vlnil pred očami, som ho uvidela. Malého princa.

Mohol mať okolo desať rokov a bol sám. Nevyzeral stratený ani vyľakaný, ako by sa na jeho vek a na túto situáciu patrilo. Mal dlhý zelený plášť, belasé tričko, obnosené čižmy a všetko dokopy tak neuveriteľne skombinované, že by sa mohol stať inšpiráciou pre módnych návrhárov. Pristavoval ľudí okolo a s vážnym výrazom na tvári sa ich niečo pýtal. Nevedela som vtedy síce, či chcel nakresliť tú povestnú ovečku, ale do práve vytvoreného obrazu Malého princa mi práve ona zapadala najlepšie.

Prešlo päť minút, autobus stále neprichádzal. Na oblohe sa zjavil mrak. Slnko na chvíľu zašlo, vzduch sa prestal vlniť. Malý princ sklonil hlavu. A toto mi do môjho dokonalého obrazu akosi nepasovalo. Kedy sa vzdal Malý princ toho, čo si už raz zaumienil? Nikdy. Tak prečo skláňa hlavu? V duchu ho začínam povzbudzovať:  ,,No tak, hlavu hore, nevzdávaj to! To Malý princ predsa nerobí!“  Malý princ na mňa kašle. Je mu jedno, že mi ničí ten dokonalý obraz, ktorý som si o ňom vytvorila.

Podchvíľou pozorujem, že nevzbudil len moju pozornosť. Aj Malý princ si čoskoro všimol, že sa naňho upiera veľa očí.  ,,To čumíte, čo?“ vykríkol do davu. Potiahol nosom, zanadával. Šuchtavým krokom si to nasmeroval na blízku lavičku. Sadol si a stiahol si pre neho priveľkú kapucňu tak, že mu v nej zmizla skoro celá tvár. Pod tričkom si napravil vytŕčajúce vrecúško. Videla som, ako pomaly spľasínalo, keď sa z neho prvýkrát nadýchol. Pomaly sa zviezol po lavičke na zem. Kapucňa mu skĺzla z očí, v ktorých sa okolitý svet pomaly rozplynul. Môj dokonalý obraz Malého princa bol fuč.

 

Ale ktovie, možno sa náš Malý princ takto vrátil na svoju dokonalú planétku. Na ktorej musí disciplinovane každý deň vymetať sopky, vytrhávať baobaby a na večer zakrývať ružu pod sklený zvon. Na ktorú si raz privedie svoju ovečku, pre ktorú zabudne náhubok. A tak sa predsa bude musieť, opäť raz, vrátiť späť na Zem.

Môj vždy pozitívne naladený kamarát M. vraví, že svet nebude nikdy dokonalý. Že bude vždy len takmer. M. niekedy vraví aj to, že dobrí ľudia zomierajú priskoro, no tie najväčšie svine nie a nie... Ale to už je zrejme o inom.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.


Už ste čítali?