O polievkových príbehoch a umení (ne)tváriť sa

Autor: Katarína Onačillová | 5.7.2012 o 10:26 | Karma článku: 8,69 | Prečítané:  441x

Keď sa hlavná náplň programu- oberanie toho, čo práve treba (pretože niečo treba vždy), prechádzka s príliš akčným krížencom jazvečíka s teriérom- skončia bez ujmy, je čas na polievkové príbehy. Sú to tie pred polievkou, počas alebo po nej, ktorú vám načerpá vaša babka, pretože sa jej zdá, že trpíte podvýživou. Babky majú vo všeobecnosti ten pocit vždy.

Dnes mi dedko rozpráva o Francúzoch, ktorých u nás kedysi dávno sprevádzal. Dodáva, že to bolo v tých časoch, keď ešte bolo dobre. Dedko často spomína na to, ako bolo kedysi. Často vraví, že vtedy bolo dobre, ale dnes je už strašná doba.

Hovorí o tom, ako tých Francúzov vozil tri dni po Slovensku a ako sa im naša krajina ani po troch dňoch nezunovala. O vtedajšej bizarnej dobe, kedy mu stačilo na všetko odpovedať ,,Oui, oui", a spokojnosť bola na oboch stranách. O tej čudnej Francúzke, ktorá za tri dni skoro nič nezjedla a tvárila sa, že nie je hladná. Až z nej dedko vypáčil odpoveď, že chce ostať štíhla. Nechcela riskovať pohŕdavé pohľady francúzskej smotánky, a tak sa musela začať tváriť. Dedko sa zamyslí, že jej už vtedy možno nebolo až tak dobre, hoci nám, na Slovensku vo väčšine ešte dobre bolo. Možno preto, že sme sa ešte nemuseli tváriť. My sme sa museli vo väčšine začať tváriť až o niečo neskôr. Hoci z trochu iných dôvodov, ako tá Francúzka.

Do krátkeho ticha sa ozve babka. Konštatuje, že aj dnešné dievčence sú vychudnuté až na kosť a že si tým naženú všetky choroby sveta. Ja usudzujem, že každý nejako umrieť musí a ony aspoň budú vedieť dopredu, na čo. Po chvíľke babka zrejme usudzuje, že vyzerám nejako nezdravo aj ja, pretože mi núka jesť. Dnes už asi piaty raz. Ja opäť zdvorilo odmietam, no babka sa tentoraz už nedá odbiť. Kapitulujem a sadám si za stôl.

,,Len trochu, babka," vravím jej, keď mi čerpá polievku. Ani si nevšimnem a postaví predo mňa plný tanier polievky a ešte jeden, kde je podľa nej ľen kuščik postneho mäska a ryže. A ja jem bez reptania. Hoci môj žalúdok protestuje. Lebo už dávno si odvykol jesť na pravé poludnie. Nehovoriac o tom, že musel spracovať raňajky len nedávno a v takej besnej horúčave ako je von, mu jesť príliš nechutí.

Dedko rozpráva ďalší polievkový príbeh- tentoraz z jeho vojenčiny. Ako sa jedného dňa nechcel babrať s prikladaním uhlia do pece v kuchyni. Ako tam nalial naftu, hodil horiacu zápalku a skoro vyhodil do luftu celú kuchyňu. Nikomu sa, našťastie, nič nestalo, dokonca aj piecka prežila. Akurát dedko potom dlhý čas nemohol kľudne spávať, pretože nevedel, či ho za tú šarapatu na ďalší deň nezavrú. Ale ako dedko vraví, on vedel, čo robí. Nakoniec mu neurobili nič.

Dedko potom bez ďalších incidentov odslúžil až do konca. Mal takmer výborné hodnotenie. Výborne by vraj skončil, ak by bol nábožensky vhodne zmýšľajúci. Tak, ako sa vhodne zmýšľajúco tvárila naoko väčšina. Ale dedko bol vždy menšina, ktorá sa nepotrebovala tváriť. Bol tak spokojný a bolo mu dobre aj tak.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.


Už ste čítali?