O učiteľoch a prirodzenom rešpekte

Autor: Katarína Onačillová | 8.6.2012 o 13:31 | Karma článku: 9,23 | Prečítané:  1128x

,,Buďte ticho, lebo vám privriem hlavy do zveráka!“ Zvykol nás kedysi dávno vítavať náš učiteľ techniky na základnej škole. To vtedy, keď si nás prišiel po zvonení vyzdvihnúť ku vrátnici, lebo sami sme do učebne techniky nesmeli. Viedol nás cez tmavú chodbu, ktorú osvetľovalo len chabé svetlo odrážajúce sa od jeho plešiny. Tisnúc sa popri stene sme opatrne postupovali dopredu,  pretože zvyšok chodby vypĺňala jeho úctyhodná niekoľkoposchodová zbierka fliaš Metaxy a kopa iných harabúrd, z ktorej sa niesol príslušný pach zatuchliny. A poväčšine ešte aj nejaký iný, ťažko definovateľný, ktorý sa stal námetom pre rôzne dohady.

Dvojhodinovky s ním boli zápasom o holý život. Nepresne narysované centimetrové rámčeky v zošite, nedokonale obrúsený umelohmotný obuvák... Žiadna drobnosť neunikla jeho chirurgickému oku. Najskôr ste dostali vynadané za ten nepodarok, čo ste vykúzlili, a potom ste u neho upadli do nemilosti prinajmenšom do konca hodiny. Na tej najbližšej ste sa už snažili pracovať precíznejšie a dotiahnuť všetko k absolútnej dokonalosti.

,,Traumatické zážitky majú pri formovaní osobnosti špeciálny efekt,“ hovorí Freud a ja len dodám, že skutočne dodnes netuším, odkiaľ sa u mňa berie to prehnané bazírovanie na detailoch.

Isteže, nie vždy to bolo až také hrozné. Občas nám povedal aj niečo pekné. Občas nám pustil aj telku. Takú úžasne starú, ktorú zapínal a prepínal dlhou drevenou palicou. Ktorou sa nám aj príležitostne ušlo po hlave, keď sme namietali proti jeho výberu programu. To tiež len občas.   

Keď som bola v ôsmom ročníku, učiteľ techniky zo školy odišiel. Neviem, či preto, lebo nás všetkých mal už plné zuby alebo preto, že už nemal miesto pre rozširovanie svojej zbierky. Viem len, že zmizol bez rozlúčky, akoby si myslel, že nám už nemá čo povedať.

O niekoľko dní, pri veľkom celodennom upratovaní jeho harabúrd, ktoré nám tam zanechal, riaditeľ zrazu šťastne vykríkol: ,,Našli sme, čo sme hľadali!“ V ruke držal dva mŕtve vypasené potkany za chvosty, a tým bola aj posledná záhada, spojená s prapodivným pachom okolo učebne nášho bývalého učiteľa, vyriešená.

A potom nám za ním prišlo akosi ľúto. Tuším aj nejakú tú slzu sme vyronili. Chýbali nám tie jeho uštipačné komentáre a vymenúvanie vecí, ktoré sme mohli urobiť lepšie, ale neurobili... Začali sme strácať motiváciu robiť veci lepšie, prirodzene vybudovaný rešpekt k jedinému učiteľovi na škole bol zrazu fuč. A skutočne rešpektovať už nebolo koho.

Samozrejme, pár výnimiek by sa ešte našlo, ale bolo by ich mizivo málo. Myslím si, že sa patrí spomenúť aspoň zemepisára, ktorý sa nás často snažil presvedčiť, aby sme utiekli preč z tejto krajiny, pokiaľ ešte máme čas a príležitosť. Vlastne, dodnes sa ma ešte snaží na to nahovoriť, keď ho stretnem. Ibaže teraz to už nejde. Ja už len trpko konštatujem, že som/sme ho mali počúvnuť skôr, že teraz sme v tom všetci až po uši a že utiecť je nereálne.

Ináč bol učiteľský zbor doslova liahňou pre naštrbené kreatúry. Počnúc slovenčinárkou, ktorá ma učila na prvom stupni a v jednom diktáte mi opravila ypsilon v slove kobyla na mäkké i. Na tom by nič nebolo, veď pomýliť sa môže každý. Ale keď som za ňou zašla a ukázala jej, že pri oprave zrejme urobila chybu, ani za svet si ju nechcela priznať. A na tom už niečo je. Kým ja som odbehla k lavici pohľadať tabuľku s vybranými slovami, ona si medzitým zbalila veci, a potom som už videla len jej chrbát, keď si to narýchlo šinula z triedy von. To som už za ňou len pobavene pozerala aj s niektorými vtedajšími spolužiakmi.

Iná slovenčinárka, ktorá nás mala v deviatom pripraviť na Monitor a prijímačky zasa tvrdila, že vo vete Mama pečie koláč nie je podmet. Pamätám si, že vtedy som sa s ňou skoro dokrvi pohádala. À propos, chybu si nakoniec priznala.

Niekedy je potrebné brať veci s rezervou a neveriť všetkému, čo sa vám snažia vsugerovať.

Len tak medzi nami, dodnes nechápem, ako sa nám všetkým pomerne obstojne podarilo napísať prijímačky zo slovenčiny. Vravím obstojne, lebo žiadna sláva to nebola, aby sme si rozumeli. Nejaký ten následok po 9-ročnom vymývaní mozgov tam, pochopiteľne, zostať musel.

Niekedy po rokoch zistíte, že ste sa v niektorých ľuďoch mýlili. Hop, toto asi nebude ten správny príklad.: Maturitný týždeň naplno rozbehnutý. Posledná skúška z nosky je predo mnou, v autobuse sa snažím vmestiť si do hlavy druhy oligopolu. Stretávam fyzikárku zo základnej. Milo sa na mňa usmieva, prívetivo sa mi prihovára, ja jej to však nezhltnem. Pretože viem svoje.

,,You're in that school again,“ spieva Cobain ešte sedemkrát za sebou, pretože spomienky na školu sa ako dotieravá mucha vracajú späť a útočia na vaše podvedomie práve vtedy, keď na to máte najmenej chuť. A ja... Som v tej škole opäť. Znova je len ďalšia hodina fyziky a ona, narvaná do úzkej minisukne, umožňuje svojmu melodicky vybočenému hlasu preniknúť do sféry, kde ho počujú už len netopiere. Nám ostatným, našťastie, už dávno zaľahlo v ušiach.

Snažím sa odplašiť spomienky a staré nočné mory niekam bokom. Aspoň nachvíľku. Potom sa rozprávame, ona sa ma pýta, ako sa mi darí a na akej škole to študujem. Vysvetľujem jej, čo a ako, a ona len uznanlivo prikyvuje. Vystupujeme na rovnakej zastávke. Naznačuje, že ďalej musí ísť iným smerom. Želá mi, nech sa mi posledná skúška vydarí. A vraj dúfa, že sa čoskoro stretneme. Ja si medzitým za chrbtom nebadane detinsky prekrížim prsty a dúfam v presný opak...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.


Už ste čítali?