V kostole o zlej životnej situácii alebo Nikolaj a jeho klavír

Autor: Katarína Onačillová | 17.1.2012 o 21:25 | Karma článku: 8,43 | Prečítané:  629x

Nikolaj a jeho klavír. Nikolaj hral pre seba. Nikolaj hral pre seba, pre ľudí. Ľudia tlieskali a Nikolaj mal radosť. Potlesk bol pre neho najväčšou odmenou. Nie peniaze, hoci vedel, že sú k obstojnému životu potrebné. Ani sláva, po tej asi v skutočnosti ani nikdy netúžil. Veľký úprimný potlesk. Ten kedysi stačil Nikolajovi. Kedysi. Lenže časy sa zmenili...

Ako každý umelec, aj Nikolaj sa svojmu remeslu oddáva naplno. Vie, že dnes nie je príliš reálne živiť sa tým, čo nás baví. Že dnešná doba umelcom nepraje. Že každý umelec, ktorý sa chce uživiť, musí byť lepší ako len dobrý, musí si získať obecenstvo, ktoré ho bude rado počúvať. A ktoré mu za jeho hru, z času- na čas, zaplatí.  A práve preto, najmä v poslednom čase, potrebuje byť vo svojom remesle viac než len dobrý.

Dnes moje kroky do košického Dómu sprevádza práve jeho hudba. Vonku je riadna kosa, ale tých pár tónov ma vo vnútri rýchlo zahreje. Tuším, že lahodné tóny sú prísľubom čohosi nie každodenného.

Omša sa začína. Kňaz predstavuje Nikolaja ako výnimočného hosťa- klavírneho virtuóza z umeleckej akadémie v Moskve.

,,Z Moskvy?“ zašumí medzi radmi ovečiek v kostole. ,,Čo ten tu chce?“

,,Nikolaj nám dnes bude počas svätej omše hrať. Nachádza sa v zlej životnej situácii, a preto bude dnes zbierka na pomoc jemu,“ dopovie kňaz ako odpoveď na ich otázku.

,,Pfff! Vraj v zlej...A kto dnes nie je?“ počujem babičku ďalej odo mňa, ako rozhorčene šepká druhej babke.

Pozriem na ňu. Všimla si môj pohľad. Zrejme si nie je istá, či som ju mohla počuť. Je vidno, že sa začína cítiť trochu neisto. Svoj poklesok sa snaží rýchlo zahladiť. Vyberá z kabelky vreckovku a začína do nej hlasno trúbiť. Pekný príklad pretvárky priamo v kostole. No, čo dodať, pekne sme dopadli...

 

Nikolaj začína hrať. Hrá skutočne pekne. Zdá sa, že aj ostatní ho obdivne počúvajú. Uprene pozerajú na Nikolaja. No predsa je vidno, že ich aj niečo škrie.

,,V akej zlej situácii? V horšej ako je tá naša? Je finančne na dne? Nemôže si ďalej dovoliť navštevovať umeleckú akadémiu v Moskve? Nestačí na to? Prišiel o niekoho? Chce tou zbierkou pomôcť niekomu inému? Či len sebe?“ tápajú.

Je zábavné sledovať ľudí, ako komicky vraštia tváre a snažia sa prísť na nejaké uspokojivé vysvetlenie.

 

Kňaz hovorí mimoriadne rýchlo. Zrejme preto, aby Nikolajovi ostalo viac času na hru. Svoju kázeň končí slovami: ,, Každý z nás je povolaný k vyšším cieľom. Tak k nim vykročme!“

A opäť nám Nikolaj hrá.

 

Nikolaj počas omše hrá ešte niekoľko krát. Hrá aj Bacha, Mozarta...A ľudia sa stále snažia prísť na to, čo je príčinou jeho zlej životnej situácie.

 

Omša sa končí. Nikolaj sa postaví od klavíra a presunie sa bližšie k farárovi. Zrejme sa chce poďakovať za to, že si ho ľudia vypočuli, za ich milodary. Zrejme vie, že po záverečnom prežehnaní sa pár ľudí rozpŕchne domov. No chce sa poďakovať aj im, pokiaľ sa ešte dá. Ľudia sú pripravení zatlieskať mu, no farár tomu nedáva príležitosť.  Ten ho len úctivo poprosí, aby nám zahral aj po prežehnaní. Nikolaj si trochu sklesnuto sadá späť za klávesy. Poďakovať sa, mu nebolo dopriate.

Farár dáva záverečné prežehnanie a odchádza s miništrantmi. Keď sa jeho rúcho posledný krát zavlní v dverách sakristie a následne sa stratí úplne za jej prahom, ľudia húfne vstávajú z lavíc. Akoby nejaký Nikolaj, ktorý tu pre nich počas omše hral, ani neexistoval.

 

Nikolaj hrá ďalej, akoby sa nič nedialo. Pozerám sa okolo seba a neviem, čo si mám myslieť. Kam sa tak ponáhľajú? K vyšším cieľom? Ale veď nič sa nestane, ak tu ešte chvíľu počkajú...

 

V kostole už zostalo len okolo tridsať ovečiek. Možno aj menej. Je mi blbo. Aj za Nikolaja...No Nikolaj stále hrá, akoby si nič nevšimol. Rozmýšľam, či si v zápale hry vôbec všimol, že takmer každý odišiel. Všimol si? Možno si aj všimol, ale nechcel to dať najavo. A možno mu to je všetko ukradnuté. Možno sú mu všetci ukradnutí. Možno si chcel len zahrať, ako napokon vždy. Ako vždy zanietene hrá odvtedy, čo ho zvuk klávesov prvýkrát uchvátil.

 

Ale napokon, peniaze boli vyzbierané. Ľudia sa zložili. Babka, ktorá cez omšu namrzene odfrkávala, prispela tiež. ,,Keď už je v tej zlej životnej situácii, chudák, akoby sme my neboli. Akoby som ja nebola...Ale dám, aby ostatní nepovedali...“ Preto prispela? Len preto?

 

Zo vzduchu sa žiť nedá. Peniaze sú potrebné. Nikolaj to vie. Vie aj, prečo sme sa mu na nich skladali. Aj ten farár a možno ešte zopár ľudí to vie.  Nikolajovi snáď pomôžu aspoň trochu. Možno nimi práve pomohol sebe, možno inému a možno ešte nikomu. Možno sa ich vyzbieralo málo. Ktovie.

 

Iste sa teší, že vyzbieral aspoň nejaké. Ale predsa...niečo mu dnes asi chýbalo. Prečo tomu dnes bolo tak? Prečo to bolo také nemastné- neslané?  Prečo odišli? Spýtal sa to sám seba, keď dohral poslednú skladbu? Keď zdvihol hlavu od kláves a kostol bol prázdny? 

 

Nikolaj hral kedysi pre seba. Nikolaj hral kedysi pre seba, pre ľudí. Ľudia tlieskali a Nikolaj mal radosť. Potlesk bol pre neho najväčšou odmenou. Nie peniaze, hoci vedel, že sú k obstojnému životu potrebné. Ani sláva, po tej asi v skutočnosti ani nikdy netúžil. Veľký úprimný potlesk. Ten kedysi stačil Nikolajovi.

Dnes je v zlej životnej situácii. Potrebuje vyzbierať peniaze. Možno pre iného, možno pre seba. Ale ten potlesk, ten by mu dnes možno dodal viac potešenia do jeho pochmúrnych dní ako peniaze. Potlesk. No dnes sa ho nedočkal. Pretože časy sa zmenili...

Nikolaj a jeho klavír.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.


Už ste čítali?