Nostalgický epitaf za peknými časmi

Autor: Katarína Onačillová | 28.12.2011 o 13:40 | Karma článku: 10,01 | Prečítané:  927x

 Sranda, čo všetko sa môže za takých pätnásť rokov zmeniť.  Zas a znova ma v takýto čas prepadáva nostalgia, keď to najmenej čakám. Vždy v období Vianoc a vždy vtedy, keď pozriem cez okno a vidím široko- ďaleko, že je naokolo mŕtvo. Deti sa už nesánkujú, nestavajú snehuliakov, ako my kedysi. A to ani nebolo tak dávno. Spomeniem si na všetko pekné spred pár rokov, keď ešte bola možnosť stavať si beztrestne snehuliaka, kde sme chceli a ako sme chceli, keď stačila jedna poriadna guľovačka, aby sa zo všetkých detí z ulice stali najlepší priatelia na život a na smrť...

Keď sme v zime stavali obrovských snehuliakov v blízkej škôlke, kde bolo vždy najviac snehu, spúšťali sa na sánkach v lese po strmom svahu zasneženej panelovej cestičky, ktorej pomenovanie zľudovelo až tak, že už ani dnes jej nepovie nikto ináč, ako Panelová.

 

Keď sme sa guľovali donemoty, bolo jedno s kým a ako, veď vtedy sme všetky decká z ulice boli odrazu nerozlučnými priateľmi. Guľovali sme sa ráno, poobede aj neskoro večer. Keď už do tmy trasľavo blikalo len pár pouličných lámp aj to len tak, aby sa nepovedalo, že niekto nebodaj šetrí na pouličnom osvetlení. No na tom nám vtedy isto nezáležalo. My sme vtedy ležali horeznak a obdivovali hviezdami posiatu oblohu. Synchronicky sme mávali rukami a nohami, a v snehu za sebou zanechávali svojich snežných anjelov. Pekne jedného vedľa druhého ako dôkaz nášho priateľstva, ktoré malo trvať navždy. A bolo nám tak fajn...

 

Po návrate domov z potuliek ma mama stále zahrnula vyčítavými slovami a po letmom pohľade na moje skrehnuté ruky a vyštípané líca od vetra mi do rúk vždy vtisla lipový čaj, vďaka ktorému som sa vždy akoby zázrakom vyhla poriadnej chrípke.

 

Leto patrilo bezpochyby volejbalu. Nič na tom, že sme takmer nikdy nehrali cez sieťku,  vždy sme sa nejako vynašli. Pamätám sa, ako malý Miňo, príležitostný spoluhráč, nikdy nevedel podať loptu cez sieť na prvý raz pre svoju výšku, a ako sa jeden rok vytiahol tak, že bol najvyšší zo všetkých deciek na ulici, a ako nás potom nemilosrdne, všetkých za radom, ničil svojimi podaniami. Spomínam si, ako sa vždy oplatilo zájsť do potravín pod lesom- malej dreveničky- kde nám milá postaršia teta predavačka ku kúpenej zmrzline vždy dala aj lízatko zadarmo.

 

Nezabudnem, ako sme s kamoškou Nikou dostali nápad ísť ,,vyvenčiť“  jej škrečky von a ako sa to celé šialenstvo skončilo tým, že ten jej ju uhryzol do prsta, ona ho pustila, škrečok s vidinou blízkej slobody začal v momente šprintovať, ako sa stratil vo vysokej tráve a ona ho už nikdy viac nevidela. Nevadilo to. Veď mala ešte jedného.  A bolo nám tak fajn...

 

Takto to šlo pekných pár rokov, až kým sa pomaly všetko nezačalo meniť.  Všetko sa začalo tým, že na železnej bráne škôlky pribudla kovová zámka. Hoci nám nerobilo problém preliezť bránku, po tom, ako nás správkyňa niekoľkokrát odtiaľto vykázala, pochopili sme, že už tu viac nie sme vítaní. A tak to bolo posledný raz, čo sa za bránami škôlky roztopili naši poslední snehoví anjelici. A už nám nebolo až tak fajn...

 

Krátko na to zavreli aj dreveničku pod lesom. Milá teta predavačka prišla o svoj job a odišla už zrejme nadobro do dôchodku. Smútili sme. Milá teta predavačka nám chýbala. A tiež nám chýbali lízatká zadara... Dreveničku prebral nový majiteľ, ktorý si tu po pol roku najskôr otvoril vlastné potraviny, no tie nezožali veľký úspech. Tak ju prerobil na sídliskovú krčmu a tá sa, celkom nečakane, ujala. A už nám nebolo až tak fajn...Smutné, ale tá krčma vydržala do dnes.

Mohli sme sa len bezbranne prizerať, ako nám ostatní berú to, čo sme mali tak strašne radi. Vraveli sme si, že nevadí, že my bez tých malých radostí nejako prežijeme. Že naše priateľstvá vydržia, aj keby čo bolo.

 

Nevydržali. Časom sa decká z ulice začali kamsi záhadne roztrácať, a keď sme začali chodiť na rôzne základné školy, zostalo nás už len pár, čo sme to spolu potiahli ďalej. Ale to už sme cítili, že to nie je také, ako to bolo predtým.

    

Poslednú bodku za tým všetkým dalo masové stavanie snehuliakov na školskom dvore. Súťažilo sa v tom, kto postaví za desať minút najviac snehuliakov. Naše družinárky boli priam predurčené na vymýšľanie podobných nezmyslov. Pamätám, ako všetky ostatné deti naokolo začali nadšene jačať a šťastne sa rozutekali na všetky strany stavať. Ja s kamoškou Nikou sme začali stavať toho nášho. Pekného, okrúhleho, detailne prepracovaného. Bolo nám jedno, že postavíme len jediného. Našim hlavným kritériom bolo, aby stál za to.

   

Po desiatich minútach, keď vychovávateľka odpískala na koniec súťaže, sme už na našom snehuliakovi dokončovali len detaily. Chýbala nám už len mrkva namiesto nosa, no tú sme vedeli, že nezoženieme, tak sme vychovávateľke venovali pozornosť.

     

Spomínam si, ako sme sa s kamoškou porozhliadali po školskom dvore, na ktorom za ten čas zo snehu vyrástli stovky beztvarých, do výšky sa tiahnucich zlepencov zo snehu, v ktorých by snehuliakov nevidel ani samotný Picasso aj keby sa neviem ako snažil.

Nepamätám sa už, kto tú blbú súťaž vyhral, kto tých zlepencov polepil najviac, no jedno si pamätám. To, ako všetky deti z družiny nakoniec stáli okolo toho nášho snehuliaka a obdivovali ho. Jasné, súťaž sme s kamoškou nevyhrali, ale bolo nám to fuk. Nám išlo o princíp, a ten bol dosiahnutý.

    

Spomeniem už len, ako sme sa na ceste domov, ešte v ten istý deň, rozhodli, že zbehneme ku nám domov po mrkvu, nech nášho snehuliaka dokončíme úplne. A keď sme mu nad provizórne ústa vsadili mrkvu, trpko sme sa usmiali a tuším potom aj srdcervúco rozplakali. Akosi sme vtedy vycítili, že je to zrejme posledná bodka za všetkými tými prekrásnymi rokmi. Za tými, keď sme si mohli stavať snehuliaka kde sme chceli a ako sme chceli, v lete hrať volejbal a zničene prísť do dreveničky pod lesom kúpiť si zmrzlinu a dostať od milej tety lízatko zadara, za tými, keď za bránami škôlky ležalo v snehu vedľa seba nerozlučne pár desiatok snežných anjelov...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.


Už ste čítali?